Aká matka, taká Katka

Autor: Dana Krajňáková | 2.6.2015 o 21:46 | Karma článku: 5,55 | Prečítané:  1375x

Štvrtok. Na návšteve u švagrinej, chystáme sa na ihrisko trochu vybehať deti. Malý sa pokakal, ešte rýchlo prebaliť a môžeme ísť. Hľadám v taške plienku. Kde nič, tu nič. Malý musí ísť „naostro“. Zastavíme sa teda najprv v obchode

Kúpiť čo najmenšie balenie plienok. Vchádzame do obchodu, idem priamo po plienky, ešte vezmem deťom nejaké jogurty, rožky, keby boli hladné. Každý si dohadzuje do košíka svoje, ešte aj malý takmer vyskočí z kočíka keď zbadá brumíka. Vraj nie je dobré chodiť hladný do obchodu.... Ale keď musíš, tak musíš. Upúta ma novinka – prepichová treska. Pre tých čo sa práve zhrozili, nie to nie je preklep, či hrúbka, ako sa hovorí v škole, ale nová treska v črievku – preto teda prepichová a nie prepychová.

Dostávame sa konečne na ihrisko. Dcéra beží na šmýkačky, malý sedí spokojne v kočiari, papá brumíka. Konverzujem s mamičkou dievčatka čo sa motá okolo. Prichádza k nej ďalšia mamička, zrejme kamarátka, opúšťam teda konverzáciu. Žalúdok sa ozýva, hanba, nehanba, vyťahujem z tašky svoju prepichovú tresku, rožky a idem na to. Po chvíli sa mi koncom detskej lyžičky podarí konečne tresku prepichnúť. Odhryznem koniec rožka a snažím sa naň vytlačiť tresku. Nič. Asi malá dierka... Prepichnem teda ešte raz, vyjde asi za necht majonézy. V bruchu mi už riadne škvŕka a stále to nejde. Do toho sa ozve malý. Už dávno dojedol, domrvil a úporne sa snaží dostať z kočíka na pieskovisko. Odložím teda tresku nabok a idem ho preložiť, aby som mohla pokojne jesť kým sa bude hrabať v piesku. Vezmem ho na ruky a mám chuť tresknúť sa po čele. Je celý pocikaný, plienky som síce kúpila, ale úplne som mu zabudla jednu dať. Tak ho hanba, nehanba prezliekam rovno na pieskovisku. Malý vyjadruje hlasný nesúhlas s týmto konaním, chcel sa predsa dávno hrať a nie prezliekať. Ešte topánky a je to. Presunie sa ku mne švagriná s dcérou, ktorá sa pripája k deťom na piesku. Vyťahujem teda opäť vytúženú tresku. A opäť ten istý problém. Tie kúsky ryby a zeleniny nie a nie vytlačiť z obalu von. Že vraj limitovaná edícia... Už chápem prečo, len somár by si ju kúpil dvakrát. Stojím tam na detskom ihrisku s rožkom a treskou v ruku a vôbec sa necítim prepychovo.... Už riadne nahnevaná teda stlačím poriadne. Zrazu prúd tresky preletí vzduchom vo výške mojich očí a pristáva priamo na topánke mojej švagrinej. V tom momente idem do kolien. Nie metaforicky, ale doslovne. Taký záchvat smiechu som mala naposledy niekedy na strednej škole, v neskorom štádiu puberty, keď sme šli so spolužiačkami mestom... Už to bude hádam 12 rokov dozadu...

Ešte asi  5 minút predýcham a mizneme z ihriska....

 

Nedeľa. Sedím s dva a polročnou dcérou v kostole v časti vyhradenej pre deti. Dnes je tu plno, malá mi sedí na rukách. Napravo od nás sedia tri dlhovlasé kočky so svojím otcom. Vekovo sú asi od 12 do 6 rokov. Rozpustené dlhé vlasy, pestrofarebné bodkované legíny a obrázkové tričká. Dcéra z nich nespustí oči, veľmi sa jej páčia. Som spokojná, dcéra sa mi ani nepohne z rúk, nevšíma si deti v jej veku čo pobehujú okolo, je ako zhypnotizovaná tromi princeznami. Ony sedia čelom k nám, majú podobné divadlo z nej. Občas sa šprtá v nose a usmieva sa pri tom od ucha k uchu. Dievčatá sa totiž tiež usmievajú, ona však netuší, že sa zabávajú jej nevhodným správaním. Po asi šiestich vytiahnutiach prsta z nosa to vzdávam a prestávam si všímať čo robí rukami. Hlavne že je ticho  a spokojne sedí. Snažím sa započúvať do kázne a v tom: deja vu. Tenká biela nitka preletí vo výške mojich očí... Nie je to však treska... v sekunde si uvedomím že to nie je ani nitka – kde by ju vzala. Je to žuvačka a pristáva rovno vo vlasoch mamičky sediacej rovno pred nami. Zhodou okolností švagriná mojej švagrinej... S veľkým sebazaprením potlačím v sebe výbuch smiechu, dievčatá vedľa sú na tom horšie, otec ich však rýchlo zahriakne. Opatrne, ale rýchlo odstránim žuvačku z vlasov, našťastie sa nestihla prilepiť. Predýchavam ešte päť minút, kútikmi úst mi však myká až do konca omše v pravidelných intervaloch. A malá sa len smeje od ucha k uchu ako dobre urobila. Predsa len mi ju v pôrodnici nevymenili kým som ležala v narkóze.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?