Posteľ na psychiatrii

Autor: Dana Krajňáková | 23.7.2012 o 14:20 | Karma článku: 13,23 | Prečítané:  1842x

Nedávno som ako v súčasnosti každá budúca mamička  v 26- tom týždni absolvovala glukózový test. Laicky vysvetlené: Prídete ráno nalačno do laboratória, kde Vám odoberú z prsta trošku krvi, následne Vám dajú vypiť skoro pol litra glukózy a musíte tam 2 hodiny sedieť. Potom Vám opäť odoberú krv z prsta. Vopred poučená od mojej švagrinej som sa na toto sedenie vyzbrojila knihou, ktorú som plánovala kompletne dočítať.

Napokon som ju však nestihla ani vytiahnuť s kabelky. Stretlo sa nás tam dokopy 5 budúcich mamičiek a jeden vysoký pán v strednom veku. A nemôžem ani zabudnúť na pani, ktorá svoju dcéru  na test sprevádzala. Spustila monológ o tom, ako nás budúce matky v dnešnej dobe lekári trápia kadejakými  vyšetreniami, za jej mladých čias tomu tak nebolo. Nebol ani ultrazvuk, ani nič podobné. V duchu som si pomyslela, že pani je tak trochu hysterka, ktorá ešte nepretrhla pupočnú šnúru s vlastnou dcérou a pritom tá už čaká vlastné bábätko. Nahlas som však povedala akurát, že test určite nie je nič hrozné a stávajú sa aj horšie veci, že toto určite zvládneme. Až z ďalšieho rozprávania som však pochopila jej starosti, dcéra mala totiž dosť problémové tehotenstvo. Dvakrát už stihla byť hospitalizovaná v nemocnici, raz pre krvácanie, druhýkrát pre veľké bolesti. No a okrem toho sa už od tretieho mesiaca začala otvárať. A tak sa rozhovorili aj ostatné mamičky. O tom, ktorá čaká chlapca či dievčatko, o skúsenostiach s lekármi a podobne. Zrazu sa ozval aj pán, ktorý dosiaľ ticho čítal nejakú knihu písanú v azbuke. Predstavil sa nám a povedal že je Pravoslávny pop, zároveň učí aj na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte. A že ako nás tak počúva, aj on by nám rád rozpovedal svoj príbeh. Hovoril o svojej onkologicky chorej žene a o tom ako tiež otehotnela. No a najviac asi o tom aký problém bol nájsť lekára, ktorý by sa ich ujal. Všetci totiž po naštudovaní ženinej diagnózy odporúčali potrat, o inom nechceli ani počuť. Lekára napokon našli. Príbeh pokračoval tým  ako sa jeho žene v noci prisnila sv. Matróna a sľubovala jej pomoc. A tak sa vybrali do Moskvy k jej ostatkom. Tento skutočný príbeh bol fakt veľmi pútavý a skončil sa šťastne, napokon sa im narodilo zdravé dievčatko. Zrazu naše príbehy a skúsenosti s lekármi  striedali jeden druhý. Ďalšia z mamičiek čakala pôvodne dvojičky, no napokon o jedno prišla. Ďalšiu lekári ešte v štvrtom mesiaci presviedčali o tom že nie je tehotná, ale chorá. Vrátim sa však k názvu tohto blogu a tiež prvej mamičke, ktorá prišla sprevádzaná svojou mamou. Asi v treťom mesiaci začala cez víkend dosť krvácať. Vystrašená teda prišla s manželom na pohotovosť, kde jej lekár dosť otrávene urobil ultrazvuk. Po dlhšom tichu sa ho teda nedočkavo spýtala, že či je tam akcia (či bábätku bije srdiečko). Keď jej opäť otrávene odpovedal, že áno a že tam nevidí žiaden problém - teda dieťa je v poriadku od radosti sa rozplakala. No a na to jej lekár položil neskutočnú otázku: „Pani a už máte rezervovanú posteľ na psychiatrii?" No a pri odchode sa ešte nezabudol opýtať jej manžela, že či ešte s takou hysterkou spáva v posteli. Nad takýmto prístupom sme teda všetky len rozhorčene krútili hlavami a dotyčnému lekárovi sa muselo asi poriadne čkať. Ešteže to bolo len odporúčanie, ináč by museli asi oddelenie psychiatrie poriadne prestavať  a zväčšiť. Podobného pochopenia sa totiž v druhom mesiaci dostalo aj mne. Zlomila som si ľavú ruku a museli mi ju operovať. Vzhľadom na moje tehotenstvo operácia prebehla v lokálnej anestézii - čiže 3 hodiny mi vŕtali šrúbky do kosti a celý čas som bola pri vedomí. Fakt nič príjemné. Horšie však prišlo večer, keď anestézia začala ustupovať a prišli bolesti. Zatiaľ čo ostatní pacienti dostávali injekcie proti bolesti, ja som mohla tak maximálne paralen. Ruku som si zlomila v piatok večer, operovali ma po víkende v utorok ráno. Celý víkend som cítila strašné napätie, ale nemohla som to dostať zo seba von. Proste tak som sa chcela vyrevať a nič, nedalo sa. Až dva dni po operácii, prišli mi vyberať hadičku, ktorou mi odtekala prebytočná krv. Keď ju lekár vytiahol strašne sa mi uľavilo, že to mám za sebou. Lekár sa ma opýtal, že čo som si tak vydýchla a ja na to že som tak trošku „stresman" . No a na to ma prekvapil odpoveďou, že to predsa o mne vie celé oddelenie a že s tým musím prestať, lebo skončím na psychiatrii a uškodím dieťatku. Až vtedy mi povolili nervy a spustila som plač ako malé dieťa. Pripadala som si ako taký idiot ako som tam nariekala a v izbe vizita, 4 doktori, sestry, ešte aj praktikantky. No už fakt len na psychiatriu. Veď to predsa nie je normálne, keď tehotná žena, ktorou zmietajú hormóny a ešte má príšerné bolesti po operácii plače. Či? Každý z nás má asi hranicu citlivosti inde.

Tehotenstvo napriek všetkému prebieha aj naďalej v pohode tak, ako prebehol aj glukózový test. Dve hodinky zbehli ako voda. Pri záverečnom odbere krvi sestrička skonštatovala, že takúto skupinku ľudí ako dnes tam ešte nemali. Väčšinou vraj všetci len ticho sedia. Pri nás si na záver museli až dvere zavrieť, vraj sme už boli veľmi hluční. Domov som odchádzala s pocitom príjemne strávených dvoch hodín, skoro akoby som bola s kámoškou na káve.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?